Blog o novom KURIKULE

K prvákom z 1. B som zavítala na hodinu matematiky počas týždňa venovaného téme Dopravné prostriedky. V ruke som niesla zo škatule vyrobený autobus, pretože sme sa s triednou pani učiteľkou dohodli, že si so žiakmi spolu zahráme jedno z prostredí Hejného matematiky - Autobus.

V motivačnom rozhovore sme sa porozprávali o druhoch dopravy, o výhodách i nevýhodách hromadnej dopravy, o cestovaní autobusom či o zodpovednej práci vodiča autobusu, ktorý je zodpovedný za bezpečnosť cestujúcich.

Keď som deťom predstavila svoj autobus, s radosťou spoznali, že vodičom je Chase – postavička z Labkovej patroly, s ktorým sa už stretli na aprílovom zápise do 1. ročníka ZŠ.

Ja som pomenovala prvú dvojicu zastávok – Oknová a Skrinková a názvy ďalším zastávkam pohotovo vybrali deti – Nástenková, Umývadlová a konečná zastávka Katedrová. Potom sme tégliky od Actimelu, našich cestujúcich čakajúcich na autobus, rozmiestnili na všetky zastávky a hra mohla začať.

Deti správne určili, že pri výjazde z garáže Chase nevezie v autobuse žiadneho cestujúceho. Vyzvala som deti, aby pozorne sledovali moju hru. Naštartovala som autobus a postupne zastavila na každej zastávke. Najprv som ju pomenovala: zastávka Oknová a postupne zdvíhala nad hlavu na zastávke stojacich „cestujúcich“ a s hlasným vhadzovaním téglikov do škatule hovorila: „Nastupuje jeden cestujúci, jeden cestujúci, jeden cestujúci...“ Chvíľu som počkala, naštartovala autobus a vyrazila k ďalšej zastávke. „Skrinková,“ siahla som do škatule, vybrala téglik, zdvihla ho vysoko nad hlavu a hovorila: „Vystupuje jeden cestujúci, jeden cestujúci...“ Takto som vybrala zo škatule niekoľko téglikov, chvíľu počkala a zo zastávky vzala nový téglik, zdvihla ho nad hlavu: „Nastupuje jeden cestujúci, jeden cestujúci...“ Takto hra pokračovala, až kým môj autobus nedorazil na konečnú zastávku – Katedrovú. Deti s napätím čakali, čo sa bude diať. Správne určili, že na konečnej musia vystúpiť všetci cestujúci, pretože sa autobus vracia do garáže.

Mnohí sa zhlboka nadýchli a bezmocne rozhodili rukami, keď som sa opýtala, koľko cestujúcich mám na konečnej zastávke v autobuse. S triednou pani učiteľkou sme sa na seba usmiali, keď jeden z prospechovo slabších žiakov jediný odpovedal správne. Napísala som ním určený počet na tabuľu, vrátila sa k autobusu a postupne vykladala tégliky – cestujúcich na katedru. „Vystupuje jeden cestujúci, jeden cestujúci...“ Deti tégliky nahlas spočítali a pochválili spolužiaka za správnu odpoveď.

„Zahráme sa ešte raz?“ opýtala som sa prvákov. Súhlasne prikývli a ja som s autobusom vyrazila z garáže k Oknovej zastávke znova. S úsmevom som sledovala, ako deti sústredene sledujú hru a na prstoch počítajú nastupujúcich a ohýbajú prsty k dlaniam pri vystupujúcich.

                                   

To bolo radosti, keď mi pri poslednom výstupe na prstoch ukázali počet cestujúcich, ktorí o chvíľu vystúpia a bola v triede úplná zhoda!

 

PaedDr. Jana Humeníková