Školská PSYCHOLOGIČKA

Bulletin-Krizova-intervencia.pdf 

Psychickú traumu možno charakterizovať ako dôsledok udalosti, ktorá presahuje schopnosť jedinca zvládať záťaž z nej plynúcu. Nejde teda o udalosť samotnú, ale o jej dôsledok. Za traumatizujúcu udalosť považujeme takú, ktorá človeka ohrozuje, no on ju nedokáže ovplyvniť, ostáva bezmocný, vystavený jej pôsobeniu, pričom často, avšak nie vždy zažíva intenzívne pocity strachu až hrôzy. Udalosť celkovo prevyšuje aktuálnu kapacitu jedinca na zvládanie a integrovanie.

 

Človek má na prežitie dve základné skupiny akčných systémov (Panksepp, 2004):

1) Akčné systémy v každodennom živote – tieto slúžia k uspokojivému každodennému fungovaniu, pomáhajú vytvárať vzťahy, pripútavať sa k druhým ľuďom, udržiavať rovnováhu získavaním energie, potravy, ďalej ku zvedavej explorácii prostredia, hre, budovaniu priateľstiev, sociálnemu začleneniu ako aj rivalite, rozmnožovaniu, liečeniu sa v prípade potreby.

2) Akčné systémy v ohrození – na týchto sa podieľa predovšetkým autonómny nervový systém, jeho sympatiková a parasympatiková časť. Všeobecne môžeme povedať, že sympatikus je zodpovedný za nabudené reakcie, hypervigilanciu, útok, útek. Parasympatikus je aktivovaný pri kolapse, submisii. Oba systémy sa podieľajú na reakcii označovanej ako zamrznutie, kedy je organizmus pripravený na akciu, no nakoniec ju nevykoná, pričom reakciu nie je možné vedome kontrolovať.

 

Obe skupiny akčných systémov sú pre život človeka nevyhnutné. Ak je však skupina akčných systémov v ohrození aktivovaná príliš často alebo príliš intenzívne, dochádza k tomu, že organizmus sa túto stresovú reakciu „naučí, zapamätá si ju“, a tá je potom ľahšie spustiteľná, organizmus je neustále v pohotovosti, pripravený reagovať príliš silnou sympatikovou alebo parasympatikovou reakciou.

 

ČO ROBIŤ: 

Ak chceme dieťaťu pomôcť spracovať potenciálne traumatizujúcu situáciu, postupujeme v troch základných krokoch:

1) Ak ide o prácu tesne po prežití tejto ohrozujúcej situácie, pôjde v prípade nutnosti o krízovú intervenciu, upokojenie, zvládnutie aktuálne prežívaných negatívnych emócií, o celkovú stabilizáciu dieťaťa.

2) Ak ide o časovo vzdialenejšiu situáciu, no tá zanechala dôsledok – traumu, chceme mu pomôcť traumu spracovať tak, aby mu čo najmenej zasahovala do života, v druhej fáze traumu spracovávame.

3) V poslednej tretej fáze sa dieťa učí integrovať zážitok do svojho životného príbehu.

 

Základné princípy Za základné princípy v prístupe k dieťaťu po traume možno považovať presne tie, ktoré sú opakom toho, čo zažilo v traumatizujúcej situácii (ohrozenie, nepredvídateľnosť a nemožnosť kontroly, bezmocnosť) (Vojtová a kol. 2018): 

Bezpečie – dieťa sa musí cítiť fyzicky aj psychicky bezpečne. Zabezpečujeme, aby sa nedostalo do kontaktu s osobou, ktorá mu traumu spôsobila, v prípade iných druhov traumy eliminujeme pôsobenie faktorov, ktoré sú s traumou spojené. Pocit bezpečia je základným predpokladom toho, aby dieťa mohlo traumu spracovať. Ak ho dieťa nemá, nemôžeme k spracovávaniu traumatického zážitku pristúpiť.

Predvídateľnosť – pedagogický alebo odborný zamestnanec svoje kroky komentuje, dieťa dopredu informuje o tom, čo sa bude diať, prečo sa to deje a aký to naň bude mať dosah. Ak v rámci pomoci dochádza k nejakým zmenám, dieťa potrebuje byť dopredu pripravené.

Kontrola – dieťa potrebuje cítiť, že situácia je v jeho rukách, že sa neudeje nič, čo nebude chcieť. O postupe riešenia rozhodujeme spoločne s ním, informujeme ho a získavame jeho súhlas s postupom, ktorý pri práci s ním zvolíme, a to nezávisle od veku dieťaťa. V žiadnom prípade nenútime dieťa o prežitom hovoriť. Ak na to nie je ešte dostatočne zrelé, ohrozili by sme ho retraumatizáciou! Dáme najavo, že vieme, čo sa stalo, dieťa však kontroluje, ako a koľko o tom budeme aktuálne hovoriť.

Celkovo bude vzťah s pomáhajúcou osobou, či už to bude pedagogický alebo odborný zamestnanec, založený na predvídateľnosti, do veľkej miery bude o postupe rozhodovať dieťa. Dôležité sú jasne odkomunikované pravidlá, explicitná dohoda o cieli práce, bezpečne nastavené hranice, rešpektujúci vzťah a v neposlednom rade trpezlivosť.

Dieťaťu chceme predovšetkým poskytnúť priestor, v ktorom môže vyjadrovať svoje pocity a spracovať negatívne dôsledky udalosti. Nenútime ho rozprávať o tom, čo samo nepotrebuje. Dávame pozor na to, aby sme dokázali striktne oddeliť to, čo je užitočné pre dieťa a čo sa ho pýtame kvôli svojej zvedavosti. Ak dieťa prežilo traumu v dôsledku trestného činu, je niekedy do riešenia jeho situácie zapojená aj nejaká ďalšia strana (napr. orgány činné v trestnom konaní, znalci...) a je dôležité, aby sme odlišovali záujmy dieťaťa od otázok, ktoré smerom k nám tieto strany majú. My ako zamestnanci školy máme predovšetkým myslieť na prospech dieťaťa, otázky tretích strán zodpovedáme iba do tej miery, aby sme dieťa neretraumatizovali, alebo mu nespôsobili inú psychickú ujmu.

 

Ciele: 

1)Stabilizácia – dieťa je schopné upokojiť sa, veľmi stručne (!) hovoriť o tom, čo sa stalo bez toho, aby sa ocitlo mimo svojho okna tolerancie. Je schopné vnímať podporu z okolia. Dokáže sa v prítomnosti cítiť bezpečne.

2) Spracovanie – s odstupom času dieťa získava náhľad na udalosť a jej dôsledky, dokáže vykonávať každodenné činnosti, trauma je spracovaná.

3) Integrácia – dieťa dokáže veku primerane traumatizujúci zážitok odsmútiť, možno v ňom nájsť význam, dať mu zmysel

 

Viac informácií nájdete: https://www.minedu.sk/data/att/2e1/32282.8af3ee.pdf