Blog o vyučovaní

Erb začal písať svoju históriu a plniť istú funkciu v období stredoveku. Erby boli najprv súčasťou štítov rytierskej výzbroje. Neskôr s udeľovaním šľachtických titulov začali vznikať šľachtické (rodové) erby, ktoré na pečati slúžili ako podpis. Mali skôr reprezentačnú funkciu. V súčasnosti má už aj každá obec na Slovensku svoj erb.

Pôvodom erbov som sa so žiakmi zaoberala aj v piatom ročníku na online hodinách slovenského jazyka a literatúry v rámci čítania a rozboru povestí. Úlohou žiakov bolo po prečítaní heraldickej povesti pochopiť, že vysvetľuje vznik konkrétneho erbu.

Počas hodiny som žiakom ukázala erby obcí, z ktorých dochádzajú do našej školy, aby ich správne priradili. Bola to neľahká úloha. Tí, čo sa chceli dozvedieť niečo viac o týchto erboch, mohli využiť internet  a na stránkach jednotlivých obcí si prečítať históriu ich erbu.

Aby žiaci aj v tomto období, keď je škola zatvorená, naďalej rozvíjali svoju predstavivosť a tvorivosť, dostali za úlohu napísať krátku heraldickú povesť o vzniku erbu ich obce. Verím, že vymýšľanie týchto príbehov im pomohlo porozumieť a zapamätať si, ktorej obci aký erb patrí. Tu je výber z tých najzaujímavejších žiackych prác, ktoré mi žiaci zaslali elektronickou poštou.

Autorka blogu: Mgr. Mariana Ihnátová

Povesť o erbe Sačurov

            Bol raz jeden bohatý kupec, ktorý chodil z dediny do dediny a predával obilie. Raz prišiel aj do dediny Sačurov. Kupec ľuďom prikázal, aby začali kosiť obilie na poli. V dedine Sačurov bolo veľmi veľa chudobných ľudí. Mysleli si, že keď pôjdu pracovať na pole, tak si niečo zarobia. Avšak kupec im zatiaľ žiadnu plácu nedával.

Tak ľudia pracovali prvý, druhý, tretí deň a dosť dlho. Aby kupec mohol skôr predávať obilie, rozhodol sa, že ľudia budú pracovať aj v noci. Tak ľudia pracovali aj cez noc. Už boli veľmi vyčerpaní. Kupec sa dohodol s grófom Krištofom, že mu do konca mesiaca predá veľa obilia. Gróf súhlasil, a tak kupec prikázal svojim ľuďom, nech zoberú biče a prikážu dedinčanom, aby pracovali veľa, že do konca mesiaca to musí byť hotové.  Tak kupcovi sluhovia povedali dedinčanom, že pod hrozbou biča, musia pracovať. „Pomaly sa blíži koniec mesiaca,“ hovorili si dedinčania, „musíme rýchlo pracovať.“ Kupcovi sluhovia chodievali na noc domov, aby sa vyspali na ďalší deň. Jednej noci prišiel muž, ktorý mal zlatú kosu. Dvakrát nad poľom zakrúžil a všetko obilie bolo pokosené.

Na jeho pamiatku sú na erbe obce Sačurov dve zlaté hviezdy a kosec so zlatou kosou. Muž so zlatou kosou išiel ešte tej noci za kupcom, zobral mu jeho peniaze a rozdal ich chudobným ľuďom. Kupec sa zľakol a už nikdy nerobil nikomu zle.           

                                                                                                                      Zuzana Barkovciová

Príbeh o Matejovi a o tom, ako sa dostal na erb

Jedného dňa sa na okraji dediny Sačurov narodil chlapček. Rodičia mu dali meno Matej. Od mala to bol bystrý a šikovný chlapec. Nikdy nikomu neubližoval. Rodičia robili čo mohli, aby sa mohol ísť učiť do školy.

V škole sa mu darilo, ale vôbec ho to tam nebavilo. Hoci chodil do školy, aj rodičom musel pomáhať. Najčastejšie chodil s ockom na pole. Najviac sa mu páčilo, keď kosili obilie. Bola to vlastne prvá vec, čo ho bavila. Do školy už nechcel chodiť. Rodičia sa zlostili, že to nie je práca pre neho. Matej si nedal povedať, a aj tak začal kosiť obilie aj ľuďom z dediny. Neskôr im kosil aj dvory. Nezarobil veľa, ale dalo sa s tým prežiť. Matej robil, čo ho baví a bol šťastný. Stal sa z neho najlepší kosič aj v okolí. Čas plynul a Matej stále robil, čo ho baví. Starším ľuďom aj zdarma, keď už nevládali.

Keď zomrel,  Sačurovčania vytvorili na jeho počesť erb. Je na ňom postava Mateja s kosou v ruke. Žlté hviezdy značili, že Matej už nežije. Takto zostal sačurovský erb dodnes.

Andreas Bajer

Zajačie  kráľovstvo

            V dávnej minulosti sa v našej dedine rozprestieralo mocné kráľovstvo. Nachádzalo sa na veľkom kopci ďalej od všetkých obyvateľov. Dedina nebola veľká, ale pod kráľovstvo patrili aj okolité obce.

            V kráľovskej rodine sa každý deň štedro hodovalo. Na stole boli rôzne pokrmy, mäso bolo na dennodennom poriadku. Kráľ bol známy svojou vášňou k loveniu zvierat. Takmer celý čas trávil  v lese so svojimi sluhami. Domov sa vracal až neskoro večer s poriadnym lovom na pleci. Najradšej mal zajacov. Tie sa mu lovili najľahšie a najrýchlejšie. Keď mu dvorné kuchárky pripravili pečeného zajaca, olizoval sa až za ušami a sliny mu tiekli až po brade. Preto sa rozhodol, že vo svojej najbližšej dedine budú chovať zajace pre celé kráľovstvo. Bola to práve naša dedina, ktorá bola najbližšia.

            Od tých čias je naša dedina známa zajačími hodmi  a nie je obyvateľ, ktorý by si nepochutil na pečenom zajačikovi. Preto sa aj zajac dostal do erbu našej dediny.

Adriana Guregová

Sačurovská povesť

Bol jeden mladý šuhaj Jožko. Mal 16 rokov a žil v dedinke Sačurov. Rád pracoval a pomáhal starším a skromnejším ľudom. Hlavne najradšej kosil. S kosou vedel veľmi dobre a šikovne narábať.

Raz zrána išiel okolo starého domčeka, kde bývala starenka. Zastavil a videl, že by bolo potrebné jej pomôcť. Išiel k domu, zaklopal na dvere a pozdravil sa: „Dobrý deň starenka. Chcem sa spýtať, či Vám môžem pomôcť a pokosiť Vám? Vy ste už stará na kosenie a rád Vám pomôžem.“  Starenka sa potešila a povedala, že áno, ale nemá peniaze, aby ho vyplatila. Jožko povedal, nech sa preto netrápi. Začal kosiť a išlo mu to veselo. Pred koncom našiel polozakopanú hrdzavú a špinavú  kosu. Jožko išiel za starenkou a spýtal sa: „Či tá kosa je Vaša?" Starenka odpovie: „Áno a môžeš si ju nechať. Uvidíš, ako Ti ešte pomôže a poteší Ťa.“ Jožko poďakoval a išiel domov.

Doma si ju očistil a vyleštil. Uvidel, ako sa celá do zlatista  ligoce. Nemohol sa na ňu vynadívať.  Bola zo zlata! Zavesil si ju pod jasný mesiac a na ňu svietili aj dve jasné hviezdičky.

Rastislav Kuľha

Povesť o koscovi

            V malej dedinke zvanej Sačurov žila rodinka chudobných sedliakov. Mala jedného syna menom Pavol. Pavol bol veľmi šikovný, pracovitý a vždy nápomocný svojim rodičom. Rodičia sa mu veľmi tešili.

            Tak ako každé júlové ráno aj toto nebolo pre Pavla ničím výnimočné. Pavol vstal, keď svitlo ranné zore, zobral kosu na plecia a išiel na pole kosiť pšenicu. Snažil sa celý deň nepustiť kosu z ruky,  aby uľahčil život svojim chorým rodičom. Večer, keď už slnko zapadlo, konečne si sadol do pokosenej pšenice a začal si pochutnávať na posnom chlebíku a mliečku,  ktoré mu nachystala jeho mama. „Na dnešok som urobil kus práce,“ pomyslel si.  Taký bol zmorený, že od únavy zaspal na poli. Keď to videli prvé dve vychádzajúce hviezdy, zostúpili k nemu a v sne sa mu prihovorili:  „Pavol, ty si veľmi šikovný a pracovitý mládenec. Zaslúžiš si za odmenu manželku tiež takú pracovitú a driečnu dievčinu. Spolu dokážete veľa dobrého a donesie vám to bohatstvo. Budete celý život šťastní.“ Ráno, keď sa Pavol prebudil, slnko už bolo vysoko. Premýšľal nad snom a bol si istý, že sa mu všetko len zdalo. Pokračoval v načatej práci, aby cez zimu mali dostatok múky na chlebík. Vtom prišla k nemu susedova  Zuzka a začala mu pomáhať hrabať pokosené pšeničné klasy. Spoločná práca im išla od ruky. O mesiac bola svadba a všetko sa na dobré obrátilo, ako sa mu snívalo.

            Dodnes sa nevie, či to bolo tak, či onak, či to bola pravda, či len výmysel, či náhoda, alebo šťastie, či bol ozaj odmenený za svoju pracovitosť.

Nikola Kurimská