Blog o vyučovaní

   17. november  je deň,  kedy  si pripomíname  výročie nežnej revolúcie z roku 1989, ktorá nám umožnila  dostať sa na cestu demokracie a slobody.

 Tieto revolučné udalosti z roku 1989 zvideteľnili Československo vo svete ako vysoko kultivovanú spoločnosť uvedomelých ľudí, ktorí ako svetlý príklad okolitým krajinám zvrhli  totalitný komunistický režim a uskutočnili prevrat na demokratickú spoločnosť.  Pokojný a nekrvavý priebeh historického prevratu z novembra 1989 je pretavený v prívlastkoch revolúcie, ktorá sa zapísala do dejín ako revolúcia nežná či zamatová.

U nás, vtedy pred touto revolúciou, mali  monopol na pravdu komunisti. Ich pravdu, ktorá denne vychádzala v tlači, ich pravdu človek počul v rádiu, ich pravdu sledoval v televízii. Dostala sa i do učebníc, oficiálnych dokumentov, bola v civilnom živote.

Komunisti tak pomocou sľubov, nátlaku, vyhrážok či masových demonštrácií nastolili totalitný systém, ktorý nazvali diktatúrou proletariátu, teda pracujúceho ľudu.  Všetkých, ktorí s ich pravdou nesúhlasili a ktorí boli režimu nepohodlní, boli postupne odstránení. Začali sa čistky obyvateľstva, vylúčené z verejného života boli isté skupiny ľudí. Najhoršie bolo kruté prenasledovanie skutočných či iba vymyslených odporcov režimu, tzv. triednych nepriateľov. V mene toho začalo masové odpočúvanie, zatýkanie a väznenie občanov. Vyrábali sa umelé súdne procesy s inteligenciou, prekážkou bola i cirkev. Do verejného života a politickej reprezentácie štátu mohli vstupovať len ľudia nominovaní komunistickou stranou, ktorá mala výhradné zastúpenie vo vláde i v parlamente.

Oslovenie súdruh a súdružka namiesto pán a pani, pozdrav česť práci namiesto dobrý deň, prázdne regály v obchodoch, podpultový tovar, nekonečné rady na mandarinky a banány, polorozpadnuté fabriky chváliace sa pokrokom, povinné prvomájové sprievody, televízne správy o žatve a zlievaní ocele, všade naokolo škaredé paneláky, súsošia a propagandistické heslá.

Vzorec komunistickej moci založený na strachu, vydieraní a primitívnej ľudskej zlobe sa našťastie ukázal ako trvale neplatný. Nespokojnosť s pomermi v spoločnosti sa počas doby temna prejavovala v rôznych formách občianskej neposlušnosti.

Izolácia od okolitého sveta sa neprejavila len na prísne strážených hraniciach, v zákaze vycestovania do iných ako spriatelených socialistických krajín, ale aj znemožnením sledovania zahraničných médií, rozhlasu a televízií. Tie totiž ukazovali dynamické zmeny v kapitalistických krajinách, ktoré najmä po rozšírení počítačových technológií napredovali míľovými krokmi. Tí, čo sa rozhodli pre slobodný svet a emigrovali, zvolili si zároveň

stratu domova, práce, majetku i priateľov i celého dovtedajšieho života s vedomím, že rodné končiny už nikdy neuvidia. Aj taká bola cena za slobodu.

Na začiatku bola nevinná študentská manifestácia v Prahe organizovaná vtedajším Socialistickým zväzom mládeže pri príležitosti Dňa študentstva. Začala sa prejavom Martina Klímy, ktorý zastupoval nezávislých študentov. Vo svojom prejave vyhlásil, že pochod študentov nemá upriamiť pozornosť na boj za slobodu v minulosti, ale že je nevyhnutné upriamiť sa na prítomnosť a budúcnosť. Študenti sa potom vydali na Vyšehrad. Na ceste ich zastavil policajný kordón. Asi 2000 študentov sa dostalo do izolácie medzi dve oddelenia zásahových jednotiek.

Manifestujúci študenti sa správali pokojne, nejavili známky agresivity. Študentky na znak pokory rozdávali príslušníkom bezpečnosti kvety, mnohí plakali a prosili, aby ich pustili. Okolo pol deviatej večer boli študenti zatlačení do postranných uličiek, boli použité vodné delá a stovky demonštrantov bolo surovo zbitých.

Študenti umeleckých škôl sa rozpŕchli do pražských divadiel, kde našli podporu hercov. Začal sa štrajk v divadlách a vysokých školách. Odpor voči komunistickému systému zjednotil v priebehu pár hodín všetkých ľudí bez ohľadu na ich rôzny pôvod či názory.

Na Slovensku i v Čechách sa už 19. novembra sformovala politická opozícia vznikom politických zoskupení Verejnosť proti násiliu na Slovensku a Občianske fórum v Čechách. Žiadali vyšetrenie zásahu proti pokojnej manifestácii, potrestanie vinníkov, odstránenie vedúcej úlohy Komunistickej strany v spoločnosti, zmeny vo vláde a najmä slobodné voľby.

Námestia v Prahe, v Bratislave a vo všetkých veľkých mestách naplnili státisíce ľudí.

Mítingy na námestiach mali zvláštnu atmosféru. Miešala sa v nej podvečerná tma, , blikot sviečok, vločky snehu narážajúce do tvárí, odbíjanie času z kostolných zvonov, tváre vystupujúcich, hlasy z reproduktorov a štrnganie kľúčov... A piesne, ktoré sa stali hitmi.

Aby revolúcia bola naozaj revolúciou, potrebuje dobrých vodcov. Spisovatelia, umelci, akademici a všetci ostatní, čo stáli na vrchole revolučného ľadovca sú osobnosťami, ktorým sa podarilo naplniť obsah slova hrdina.  Bol  to Alexander Dubček, Ján Čarnogurský, Fedor Gál, Ján Budaj či Milan Kňažko. Zosobnením revolučných myšlienok a vedúcou osobnosťou,    hrdinom novembrových udalostí bol Václav Havel.

Generálny štrajk vyhlásený  27. novembra prinútil komunistickú moc rokovať s opozíciou. Výsledkom bola dohoda, že federálna vláda sa predstaví v novom zložení a vytvorí záruky na vyhlásenie slobodných volieb, slobodu zhromažďovania a spolčovania, slobodu prejavu a tlače, zrušenie štátneho dozoru nad cirkvami. Generálny štrajk symbolizoval pád režimu z vôle väčšiny.

Eufória z novembrových zmien napokon vyvrcholila 10. decembra masovým pochodom popri Dunaji a s heslom Ahoj, Európa sa vydali tisícky ľudí do rakúskeho Heinburgu a na Devín. Po prvý raz sa po 40 rokoch ostnatého drôtu a železnej opony medzi západom a východom otvorili hranice Československa do slobodného sveta.

Udalosti potom nadobudli rýchly spád. Prezident Gustáv Husák vedúcu úlohu Komunistickej strany v štáte a sám odstúpil zo svojho úradu, kde ho 29.decembra 1989 nahradil Václav Havel. V júni 1990 sa konali prvé slobodné voľby. Tie nám odvtedy dávajú šancu vyniesť do politiky aspoň zopár slušných a múdrych ľudí, ktorí sa pokúsia budovať takú spoločnosť.

Autorka blogu: Mgr. Iveta Šaffová