Blog o vyučovaní

Keď sme 12. marca odchádzali zo školy, nikto z nás netušil, že to bude nadlho. Len čo sme pochopili, že nás nebezpečný vírus do škôl tak skoro nepustí, rozbehlo sa v našej škole naplno dištančné vzdelávanie žiakov prostredníctvom edupage stránky,  rôznych webových stránok a aplikácií. Nelenili sme a dva týždne po zavretí škôl sme už učili online prostredníctvom Microsoft Teams.   

Súbežne s týmto vzdelávaním začala aj tvorba a distribúcia pracovných listov pre našich rómskych žiakov, pretože oni nemajú potrebné technické vybavenie a podmienky na už spomínanú výučbu.

Práca s rómskymi žiakmi je mimoriadne náročná. Všetci učitelia, ktorí  tieto deti každodenne vyučujú, vedia, že ak sa s nimi nepracuje týždeň – dva, tak veľa z toho, čo sa už naučili, zabudnú.

Učia sa počas zavretej školy naši rómski žiaci doma? Ak aj áno, kto im dáva spätnú väzbu, či je ich čítanie správne a plynulé, alebo či sú príklady z matematiky vypočítané bez chyby? Čo teraz?

Rozmýšľala som nad tým, ako si poradím...

A v tom mi napadlo, že raz mala moja žiačka v škole mobil. Vtedy som ju za to „pokárala“, že je to drahá vec a do školy nepatrí, ale čo ak sa s ňou dokážem teraz vďaka tomu mobilu spojiť?

Skúsila som to a čuduj sa svete, podarilo sa!!! Spojenie s mojou žiačkou Gabikou sa stalo realitou. Najprv sme si písali. Gabikina prvá otázka bola: „Kedy pôjdeme do školy?“  Škola jej vraj veľmi chýba. Hneď som zistila, že je dostatočne technicky zdatná. Na moju výzvu, aby mi odfotila pracovné listy, ktoré doteraz dostali a poslala mi ich, pohotovo zareagovala a čochvíľa už svietili v správe na obrazovke môjho mobilu.

Slovo dalo slovo a na ďalší deň sme si dohodli online hodinu. Gabika mi už v predstihu písala, kedy jej zavolám... Nadišla tá chvíľa.

Volám Gabike cez aplikáciu Messenger a na druhej strane sa objaví nielen ona, ale aj polovica jej mnohopočetnej rodiny. Zdravia, kričia, tešia sa, pýtajú sa ma, či som zdravá, či nemám „koronu“... Ja  že nie, nemám... Vraj ani oni nemajú a všetci sú disciplinovaní.... Najprv sme sa teda museli vyrozprávať, kým sme sa dostali k hodine čítania. Poprosila som ich, aby Gabika zostala sama. Ak to nie je možné, tak aby ich ostalo v izbe čo najmenej. Aj tak som však počula množstvo „poradných hlasov“, ktoré Gabike radili, čo má povedať, keď som jej položila otázky týkajúce sa prečítaného textu.

Dohodli sme sa aj na ďalšom stretnutí, na ktorom sa budeme venovať matematike. Samozrejme, keď som sa s ňou lúčila, opäť bola celá rodina pokope a priali mi „veľo zdravička a žeby me už co najskorej do tej školy išli...“. Hovor som ukončila s dobrým pocitom, že taký vrelý prístup a také obrovské neskrývané nadšenie, či radosť som už dávno nezažila.

Dúfam, že je to prvá lastovička a ku Gabike sa nabudúce pripoja aj ďalší moji tretiaci...

Autorka blogu: PaedDr. Renáta Širáková