Blog o vyučovaní

Keď sa ľudia pýtali Herodota, človeka, ktorého pokladáme za úplne prvého historika, prečo píše o udalostiach, ktoré už boli, aký to má význam, povedal: „Píšem o nich, aby sa nezabudlo, čo ľudia vykonali.“ Okrúhle výročia udalostí, ktoré významným spôsobom zasiahli do dejín sú mementom činov silných ľudí, ktoré si pripomínanie jednoznačne zaslúžia.

Najdôležitejšou úlohou histórie je odpovedať na otázku – Prečo?! Aby sme lepšie chápali udalosti novembra 1989 musíme sa na ne  pozrieť v širšom kontexte času a priestoru.

V druhej polovici 80. rokov prevzal v Sovietskom zväze vedúcu úlohu M. Gorbačov. Patril k reformným komunistickým politikom a pod jeho vedením sa režim začal uvoľňovať. Kľúčovým sa ukázalo rozhodnutie o vojenskom nezasahovaní do politického vývoja komunistických satelitov.  Rok 1989 sa označuje aj za „rok zázrakov“ (Annus Mirabilis). V okolitých satelitoch Sovietskeho zväzu, Poľsku, Maďarsku a NDR  sa ľudia už od začiatku roka otvorene a hlavne úspešne postavili proti režimu. Obyvatelia ČSSR sa o týchto skutočnostiach dozvedali najmä zo zakázaných médií. Ich signál totiž režim blokoval menej dôsledne než dovtedy.

Prvými lastovičkami narastajúcej odvahy nebáť sa hovoriť pravdu boli ochranári prírody a historických pamiatok. V roku 1987 sa im podarilo úspešne vydať formou prílohy publikáciu Bratislava/ nahlas. Otvorene v nej kritizovali prístup režimu k ochrane prírody, zdravia i pamiatok našich dejín. Retrospektívne bol tento počin označený ako „prvá facka komunistickému režimu“. Ľudia publikáciu doslova hltali. Veď konečne niekto pravdivo písal o tom čo sa deje v ich okolí. Na druhé vydanie sa komunisti dobre pripravili. Ešte v tlačiarni všetky výtlačky zničili.

Silu skrytej cirkvi a kresťanského disentu ukázali viaceré akcie druhej polovice 80. rokov. Za všetky spomeniem tú najvýraznejšiu z 25. marca 1988. Dostala pomenovanie Sviečková manifestácia. S myšlienkou manifestácie za občianske práva a náboženské slobody oslovil osobnosti slovenského kresťanského disentu Svetový kongres Slovákov vedený M. Šťastným. Vedúcu úlohu jej organizácie na Slovensku prevzali J. Čarnogurský a F. Mikloško. Úradom ju riadne oznámili ako tichú manifestáciu za menovanie biskupov na uprázdnené diecézy na Slovensku, úplnú náboženskú slobodu a dodržiavanie ľudských práv v ČSSR. Súhlas s požiadavkami mali prítomní vyjadriť zapálením sviečky. A ako odpovedal režim? Deň pred akciou organizátorov zatkol a na pokojný, tichý, modliaci sa dav so sviečkami v rukách poslal vodné delá. Režim ukázal svoju neschopnosť riešiť nahromadené problémy inak ako násilím. Komunistický systém morálne prehral. Počas roka 1988 navštívilo púte na Slovensku približne 600-tisíc veriacich. Pre porovnanie – v tom čase mala komunistická strana na Slovensku cca. 450-tisíc členov.

V januári 1989 vyšli obyvatelia Prahy do ulíc. Chceli si pripomenúť 20. výročie smrti študenta Jána Palacha. Voči pokojnému spomienkovému pochodu policajné zbory zasiahli s nesmiernou brutalitou. K Palachovmu hrobu nedovolili položiť jediný kvet či zapálenú sviečku. Nepokoje trvali niekoľko dní.

Preplnený pohár trpezlivosti bežných ľudí začínal pretekať. Počas leta 1989 známe osobnosti podpísali výzvu Niekoľko viet a ďalšia pokojná manifestácia 21. augusta bola neprimerane tvrdo rozohnaná. Režim kolaboval a v potláčaní akejkoľvek nespokojnosti či kritiky bol stále viac agresívnejší a zúrivý.

Štvrtkové poobedie. V kalendári dátum – 16. november. Niekoľko desiatok občanov sa zišlo pred Justičným palácom v Bratislave podporiť súdených členov tvz. Bratislavskej päťky (Čarnogurský, Kusý, Ponická, Maňák, Selecký). Medzi prítomnými študentmi Komenského univerzity postupne silnelo odhodlanie prejaviť nespokojnosť s vtedajším režimom nejako výraznejšie. V ten podvečer sa na Mierovom námestí zišlo približne 250 študentov. Ich prvý verejný protest nebol povolený. Úradom ho totiž neoznámili. Rozhodli sa, že ich poslednou zástavkou bude budova Ministerstva školstva. Vytvorili živú reťaz a počas presunu skandovali heslá – „Chceme školskú reformu.“, „Viac peňazí do škôl.“, „Nechceme monopol SZM.“, „Chceme slobodu, demokraciu.“, a i. Nesmierny kus odvahy prejavila najmä Henrieta Hrinková. Ako prvá prelomila bariéru a na kameru predniesla požiadavky študentov. Prológ revolúcie bol napísaný.

Deň D. Študenti v Prahe riadne oznámili, že 17. novembra si pripomenú Deň študentstva pokojnou demonštráciou. Podujatie oficiálne organizačne i „ideologicky“ zastrešil SZM. Policajné zbory sa na podujatie pripravili. Zaujímavé je, že tejto akcie sa nezúčastnil žiaden známy disident. Tí totiž nikdy nepredpokladali, že z mládeže, ktorej vzdelávanie bolo pod prísnym komunistickým dohľadom, by mohla vzísť reakčná sila. Vlastne nikto to nečakal. Tisícový dav mladých ľudí prechádzal mestom a žiadal slobodu, pravdu, demokraciu, ľudské práva. Policajné zbory vytvorili živé barikády a študentov brutálne bili bez rozdielu veku a pohlavia. Táto udalosť bola povestnou poslednou kvapkou, ktorou vzkypela nespokojnosť ľudí. Spustila sled udalostí, ktoré už nešlo zastaviť.

Kľúčovú úlohu po celý čas zohrávali študenti a umelci, ktorí o udalostiach informovali postupne celú republiku. Aj vďaka nim sa mobilizovali davy ľudí. Schádzali sa na masových demonštráciách, ktoré vyústili do generálneho štrajku 27. novembra 1989. Dosiahli, že 29. novembra bol zrušený ústavný článok o vedúcej úlohe KSČ a otvorila sa cesta k demokracii.

Tieto udalosti dostali pomenovanie ako „nežná, zamatová, študentská revolúcia“. Ja by som jej dala prívlastok aj nadčasová, pretože jej požiadavky sú aktuálne dodnes. Z tých, ktoré sa jej podarilo dosiahnuť – slobodné voľby, zrušenie vedúcej úlohy KSČ, odideologizovanie školstva. I z tých, na ktorých musíme pracovať aj my – slobodu tlače, podnikania, odideologizovanie spoločnosti, nestrannosť súdov, zdravé životné prostredie atď.

Dnes mnohí hundrú a sťažujú sa, že revolúcia okrem slobodných volieb toho veľa nepriniesla. Nuž, povedzme si, že ak by som si pred 31 rokmi dovolila napísať tento blog, pravdepodobne by som do rána prišla o prácu, moje deti by nemohli študovať na vysokých školách a môjho manžela by zrejme nepretržite sledovala ŠtB. Mňa nevynímajúc. Kto vie aké „lukratívne“ zamestnanie by mi komunisti pridelili.

Veľmi si vážim toho, že sa nemusím báť nahlas a verejne povedať, že ja a moja rodina sme kresťania, chodíme do kostola a veríme v Boha. Naše deti sme bez strachu a uprostred dňa pokrstili. Dokonca sme sa prostredníctvom FB s touto skutočnosť podelili s vami všetkými. Mňa krstili tajne, v neskorú nočnú hodinu v cudzej obci. Moja mama bola učiteľka a pre toto zamestnanie bolo ideologicky neprípustné verejné vyznávanie náboženstva.

Už to tak býva, že postupom času človek akosi prirodzene zabúda na to negatívne a v spomienkach mu ostávajú len krajšie a svetlejšie chvíle. Tridsiate výročie Nežnej revolúcie je vhodným obdobím na otváranie dialógov a diskusií. Na našej škole sme si ho pripomenuli výstavou mapujúcou významné udalosti prevratného roka 1989. Expozíciu dopĺňa audiovizuálna časť dostupná počas veľkej prestávky.

Mgr. Lenka Truchanová