Blog o vyučovaní

Tento blog bude o niečo dlhší než je zvykom na našej webovej stránke. Avšak téma, ktorou sa zaoberá, si to rozhodne zaslúži. Jeho ambíciou je priblížiť vám čo možno najstručnejšie, no zároveň najzrozumiteľnejšie významné udalosti, ktoré sa odohrali presne pred sto rokmi.

Áno, je tomu presne sto rokov, čo sa vo svete, v Európe, v našej krajine diali veľké veci. Boli to veci nielen veľké, ale hlavne zásadné. Ľudia sa pomaly spamätávali z ukončenia prvého vojnového konfliktu, ktorého chápadlá zasiahli takmer celý svet. Aj mnoho slovenských rodín oplakávalo svojich otcov a synov. Muži, ktorí vojnu prežili, sa vyrovnávali s vojnovými zraneniami, ktoré utreli na tele i na duši. A v tej zložitej dobe sa na troskách mocných monarchií rodili a postupne uzreli svetlo sveta nové štáty vyznávajúce hodnoty demokracie. Medzi nimi jeden menší, no pre nás zrejme ten najkrajší. Bola ňou nová republika spájajúca dva národy, ktoré si boli (a dovolím si povedať, že stále sú) ako bratia – prvá Československá republika.

Jej zrodu predchádzala urputná snaha českých aj slovenských politikov pôsobiacich doma i v zahraničí. Vzhľadom k ich výnimočnému úsiliu si myslím, že je namieste si pripomenúť, aký mala prvá republika pre nás, Slovákov, význam. Keďže slovenskí politici boli v monarchii v nezávideniahodnej situácii, väčšinu politických snáh na seba prebrali orgány pôsobiace v zahraničí. Slovenskí politici vyhlásili pasivitu a viac menej vyčkávali na správnu príležitosť. Vedúcimi osobnosťami zahraničného odboja za ideu spoločného štátu Čechov a Slovákov boli predovšetkým T. G. Masaryk (neskôr prvý česko-slovenský prezident), M. R. Štefánik (minister vojny, v r. 1919 tragicky zahynul) a E. Beneš.

Masaryk pôsobil najmä za „veľkou mlákou“ - v USA. Zahraničných Slovákov aktivizoval ešte počas vojny (Clevelandská dohoda ,Pittsburská dohoda). Neskôr, keď už bolo takmer jasné, že Rakúsko-Uhorsko kapituluje, sa snažil o naklonenie amerického prezidenta Wilsona pre „československú vec“. Vôbec to nemal jednoduché, keďže Wilson bol presvedčený presbyterián, a tí vraj názory nemenia. Ten skôr preferoval federalizáciu Rakúsko-Uhorska, než jej úplný zánik.  Ako šikovný ťah sa ukázalo Masarykom iniciované vyhlásenie nezávislosti, tzv. Washingtonskej deklarácie 18. októbra 1918, ktorá v mnohom kopírovala text americkej nezávislosti. Tým sa mu na stranu Čechov a Slovákov podarilo nakloniť americký ľud a de facto aj ich prezidenta. Wilson ešte v ten istý deň odoslal depešu do Viedne cez švédsku ambasádu (pozn. USA a Rakúsko-Uhorsko nemali diplomatické styky, nakoľko boli vo vojnovom stave) a čakal na odpoveď. Vtedajší minister zahraničných vecí Andrássy 27. októbra prijal podmienky kapitulácie. Pre Čechov a Slovákov to bol deň D – monarchia sa rozpadla! Národný výbor v Prahe to okamžite využil a nasledujúci deň 28. októbra 1918 vyhlásil ČESKOSLOVENSKÚ REPUBLIKU.

Určite sa teraz pýtate: „A čo na to slovenskí politici“? Ešte pred kapituláciou monarchie im politici zo zahraničia posielali signály, aby vyšli zo svojej pasivity a jasne sa postavili za spoločnú budúcnosť. Po porade sa rozhodli, že tak aj spravia a pomaly sa na tento krok (od mája) pripravovali. Bohužiaľ, na Slovensku 28. októbra ešte netušili, že nový štát už vznikol. Nebolo to preto, že by sa nik neunúval ich o tom informovať, no komunikácia s českou krajinou bola počas vojny veľmi komplikovaná. Vláda zakázala dovoz českej tlače na Slovensko, bolo nariadené informačné embargo.

Slovenskí politici sa 30. októbra zišli v Martine. V búrlivej diskusii nakoniec prijali text Deklarácie slovenského národa známy aj pod názvom MARTINSKÁ DEKLARÁCIA. V ňom sa verejne postavili za česko-slovenské riešenie.  Hlavnými aktérmi boli napr. Samuel Zoch (text deklarácie), Matúš Dula, Andrej Hlinka a ďalší. O existencii Československej republiky sa dozvedeli až večer (aj to nie všetci), keď do Martina dorazil Milan Hodža pôsobiaci vo Viedni. Tých, čo zostali, presvedčil, aby znenie deklarácie pozmenili a zapracovali doň zmienku o Andrássyho nóte americkému prezidentovi, čím by požadovali i samourčovacie právo pre Slovákov. Takto sa Slováci prihlásili k vyhláseniu Československej republiky 28. októbra a svojím spôsobom ju legalizovali.

Aj M. R. Štefánik venoval boju za česko-slovenský štát veľa úsilia.  Ako podpredseda Česko-slovenskej národnej rady organizoval československé légie. Jeho obetavá práca (napriek chatrnému zdraviu), diplomatická šikovnosť v organizovaní českých a slovenských vojakov do dobrovoľníckych jednotiek v Rusku, Francúzsku a Taliansku významne prispela k vzniku republiky. A práve tým, že sa naše légie vo vojne postavili na stranu Dohody, bolo Česko-slovensko po vojne považované za jednu z víťazných krajín.

Všetky tri spomínané osobnosti stáli aj na čele Česko-slovenskej národnej rady založenej v Paríži. Práve ona bola prvým medzinárodne uznaným politickým orgánom novej republiky.

Obdobie prvej republiky bolo pre nás obdobím nevídaného rastu a pokroku. Po prvýkrát v našej histórii sme získali vlastné školstvo. Slovenský národ tak mohol ďalej napredovať, veď vzdelanie znamená pokrok. Úplne slobodne si vtedajší Slováci mohli zakladať spolky každého druhu. Nemôžem opomenúť ani emancipáciu žien, ktorá v tej dobe dostala v našej krajine zelenú. Ženy si zakladali vlastné spolky, vydávali ženské časopisy a smeli plnohodnotne študovať. Čo možno nie každý vie, naša prvá republika bola jednou z prvých krajín Európy, kde ženy získali už v roku 1920 právo voliť a realizovať sa tak aj v oblasti politiky. Slovensko po prvýkrát v dejinách dostalo svoje hranice a navyše aj medzinárodne potvrdené. Slováci sa stali štátotvorným národom a mohli ďalej rásť v moderný slovenský národ.

Ak by sme mali jedným slovom zhrnúť, čo nám Slovákom 1. ČSR dala, tak by ním bola určite SLOBODA – sloboda politická, kultúrna, národná, ekonomická. A niet hádam pre človeka dôležitejšej veci, ako tej slobody...

Týmto na vás apelujem, vzdajte hold 28. a 30. októbru. Ľudia, ktorí sú s týmito dátumami spätí, pre nás v roku 1918 urobili mnoho. Buďme im vďační a vážme si ich dielo – prvú Československú republiku.

Autorka blogu: Mgr. Lenka Truchanová